Spoznávať krásy Slovenska, a tentokrát nie spoza lavíc v škole, sme sa rozhodli v piatok 18. septembra. Teší nás, že septembrová túra sa pre našich žiakov stala už tradíciou. Za cieľ sme si zvolili Roháčske plesá. Ide totiž o mimoriadne nádherné, malebné a z turistického hľadiska dobre prístupné prostredie, ktoré láka každoročne veľké množstvo návštevníkov. Kto tam už niekedy bol, dá mi určite za pravdu, že svojim magickým čarom si podmanili už nejedného z nás.
Roháčske plesá je sústava prekrásnych jazierok, ktoré sa tu zachovali vďaka ľadovcovému pôvodu Roháčskej doliny. Ich jedinečnosť spočíva v tom, že sú podstatne nižšie ako iné plesá vo Vysokých Tatrách. Dokonca možno povedať, že v tak malých nadmorských výškach a v tak zachovanom stave sa povrchové útvary ľadovcového pôvodu nezachovali nikde v Európe. Jazierok je šesť a nemajú vlastné názvy, zaužívalo sa ich číselné označenie.
Kráčať sme začali z rázcestia Šindľovec a približne po 30 minútach rezkej chôdze sme sa už kochali pohľadom na Roháčsky vodopád. Tu sme si urobili krátku prestávku a pred nami bolo pomerne náročné stúpanie, pri ktorom sme postupne opustili pásmo lesa. Celá trasa bola dobre označená značkami, navigačnými tabuľkami a udržiavaným chodníkom. Niektorí vládali viac, iní menej. Čakalo nás náročné stúpanie, pri ktorom sme sa poriadne zapotili. Hoci je to najťažší úsek cesty, je nádherne panoramatický. Pri plesách sa nám naskytol prekrásny výhľad, ale aj milé skonštatovanie, že ďalej to už bude len klesať. Jesenné Roháče hrali všetkými farbami a slniečko tiež prispelo k dobrej nálade. Plnými dúškami sme do seba nasávali čerstvý tatranský vzduch, rozprávali sa, podaktorí vyspevovali... Sprievodcu nám robila panoráma Volovca a Ostrého Roháča. Klesaním cez kosodrevinu sme sa dostali k Ťatliakovej chate a jazierku, kde sme doplnili zásoby a trošku si oddýchli. Cesta asfaltkou nás priviedla späť k autobusu. Prekonali sme 525 m prevýšenie, čo niektorí z nás cítili v nohách aj nasledujúce dni. Ale teší nás, že sme to zvládli všetci.